V gréckom mestečku Nigrita neďaleko Solúna dozrieva v plytkých betónových bazénoch čosi, čo pripomína hustú jasnozelenú polievku. Je to spirulina, sinica, ktorú odborníci radia medzi najvýživnejšie potraviny na svete. A rastie tam predovšetkým vďaka teplu, ktoré vyviera priamo zo zeme.
V predchádzajúcom článku sme videli, ako geotermálne teplo varí pivo a suší plodiny aj rezivo. Tentoraz ide zemská energia ešte o krok ďalej. To isté teplo, ktoré vie potraviny uvariť a vysušiť, ich dokáže aj dochovať. Volá sa to geotermálna akvakultúra a zahŕňa dve na prvý pohľad odlišné veci: chov teplomilných rýb a pestovanie vodných rias, ktoré patria k najhorúcejším „superpotravinám” súčasnosti.
Teplá voda nie je odpad, ale surovina
Akvakultúra je riadený chov vodných organizmov. Nie sú to len ryby, ale aj kôrovce, mäkkýše a práve riasy. Pre všetky platí jedno spoločné pravidlo, ktoré z geotermálu robí ideálneho partnera. Vodné organizmy sú na teplotu oveľa citlivejšie než suchozemské zvieratá. Kým prasa či sliepka znesú široké teplotné rozpätie, ryba alebo riasa má úzke okno, v ktorom rastie najrýchlejšie a najzdravšie.
Podľa Medzinárodnej agentúry pre obnoviteľné zdroje IRENA sa akvakultúra pohybuje zvyčajne v pásme 15 až 30 °C. To sú presne teploty nízkoteplotných geotermálnych zdrojov, ktoré nestačia na výrobu elektriny, ale na ohrev vody sú ako stvorené. Stabilné teplo pritom podľa IRENA aj Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo FAO zrýchľuje rast, zvyšuje prežívateľnosť a znižuje výskyt chorôb. Teplá voda, ktorá by inak z prevádzky unikla bez úžitku, sa tak mení zo zdanlivého odpadu na výrobnú surovinu.
Spirulina: superpotravina, ktorú kŕmi zem
Spirulina je drobná sinica bohatá na bielkoviny, železo a antioxidanty. Práve preto sa dostala na zoznam potravín, o ktorých sa uvažuje aj pri dlhodobých vesmírnych misiách. Jej pestovanie má však jeden háčik. Je mimoriadne prieberčivá na teplotu. Nerastie pod približne 17 °C a nad 38 °C sa jej rast zastavuje, optimum má okolo 35 °C. Bežný skleník na slnku takéto úzke okno cez celý rok neudrží. Zem áno.
Dokazuje to príklad gréckej Nigrity, ktorá je európskym priekopníkom v geotermálnom pestovaní spiruliny už od konca 90. rokov. Voda s teplotou okolo 51 °C tam prechádza cez separátor a výmenník a do kultivačných bazénov vstupuje ochladená na optimálnych zhruba 30 až 36 °C. V ôsmich betónových bazénoch, každý s plochou 225 m², produkcia sušenej spiruliny postupne narástla z 1 500 kilogramov ročne na niekoľkonásobok.
Zemské teplo tu navyše prináša druhý bonus. Grécka geotermálna voda obsahuje viac než 4 kilogramy rozpusteného CO₂ na kubík a práve oxid uhličitý spirulina potrebuje na fotosyntézu. Miestni ho vháňajú priamo do bazénov, čím podľa výskumníkov znižujú náklady na produkciu biomasy o vyše 25 percent. Jedna vrtná diera tak dodáva teplo aj hnojivo naraz.
Z Toskánska takmer do vesmíru
Že nejde o grécku raritu, dokazuje Taliansko. V toskánskom Chiusdine spustila spoločnosť Enel Green Power skleník na spirulinu vyhrievaný susednou geotermálnou elektrárňou. Riasa tu dostáva zemské teplo aj bezuhlíkový CO₂ z prevádzky elektrárne a projekt sa netají veľkými ambíciami. Testuje spirulinu ako „superjedlo”, ktoré by raz mohlo kŕmiť aj astronautov. Je to to isté Toskánsko, kde geotermálna para varí aj miestne pivo, takže logika sedí. Kde je horúca elektráreň, tam je aj lacné teplo pre okolie.
Teplomilné ryby a druhý život vody
Riasy sú len jednou polovicou príbehu. Tou druhou sú ryby, ktoré by u nás v prírode nikdy neprežili. Africký sumec, tilapia či sladkovodné krevety majú optimum rastu okolo 27 až 30 °C, teda hlboko nad teplotou našich riek. Geotermálna voda im dokáže takéto tropické podmienky zabezpečiť po celý rok, bez ohľadu na to, či je vonku leto alebo mrzne.
Majstrom v tomto smere je Island. Tamojšie firmy ako Matorka a Samherji chovajú na súši sivoňa arktického aj lososa a zemské teplo im ohrieva sladkú vodu na presnú teplotu pre odchov mladých rýb. Výsledok je rybí chov s nízkou uhlíkovou stopou v uzavretých nádržiach mimo mora. O islandských rybích farmách a o tom, ako si tam vypomáhajú aj morskou vodou na ochladzovanie, sme písali podrobnejšie v samostatnom článku. Podstatné je, že či ide o rybu alebo riasu, princíp je rovnaký. Zem dodáva presnú, lacnú a nepretržitú teplotu.
Uzavretý kruh: teplo, ktoré nakŕmi celý reťazec
Najkrajšie na geotermálnej akvakultúre je, že zapadá do širšej myšlienky kaskádového využitia. Tá istá voda môže najprv poháňať turbínu elektrárne, potom kúriť v domoch, ešte vyhrievať skleníky s paradajkami a až celkom na konci, ochladená na tridsať stupňov, kŕmiť ryby a riasy. Namiesto jedného využitia a odpadu vzniká uzavretý reťazec s minimom strát a minimálnou uhlíkovou stopou.
Že sa z toho dá vytvoriť aj kuriozita, ukazuje americké Colorado. V polopúštnej doline San Luis funguje od roku 1977 farma na tilapiu (populárnu sladkovodnú rybu) napájaná horúcou vodou z vrtu hlbokého vyše 600 metrov. Aby sa zbavili zvyškov uhynutých rýb, dovážali sem od 80. rokov aligátory. Tie sa v teplej vode tak zabývali, že sa farma zmenila na vyhľadávanú turistickú atrakciu. Aj to je forma bio-cyklu, hoci s pomerne nečakaným obyvateľom.
A čo Slovensko?
Slovensko má 31 geotermálnych oblastí na tretine územia a prvú polovicu tohto príbehu už žije. Zemské teplo u nás vyhrieva skleníky, v ktorých dozrievajú paradajky, a v Podhájskej či Topoľníkoch funguje kaskádové využitie tej istej vody.
Chov teplomilných rýb a pestovanie rias však u nás zostávajú nenapísanou kapitolou. Pritom nároky na teplotu sú nízke, hlboko pod tým, čo potrebuje elektráreň, a horúcej vody máme dosť. Pre menšie prevádzky v hydrotermálnych oblastiach je to otvorená príležitosť. Ďalšia sa črtá pri plánovaných geotermálnych parkoch, ktoré počítajú so zostatkovým teplom pre poľnohospodársku výrobu. Svet už ukázal, že zemské teplo dokáže kŕmiť rovnako spoľahlivo, ako kúri. Slovensko má tú horúcu vodu pod nohami. Ostáva do nej pustiť prvé ryby a riasy.
Comments are closed.