V islandskom mestečku Hveragerði varí rodinný podnik Ölverk pivo parou, ktorá k nemu prúdi priamo z mestskej geotermálnej siete. O tisíce kilometrov ďalej, na indonézskom ostrove Sulawesi, suší para z geotermálneho poľa čili papričky aj vanilku. Geotermálna energia v potravinárstve znie ako kuriozita pre cestovateľské blogy. V skutočnosti je ochutnávkou odpovede na celkom vážnu otázku: čím nahradíme fosílne palivá tam, kde sa vyrába naše jedlo?
Tá otázka je naliehavejšia, než sa zdá. Podľa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) spotrebuje potravinový reťazec približne 30 percent celosvetovej primárnej energie a veľkú časť z nej tvorí obyčajné teplo.
Potraviny sú tichý energetický žrút
Kým sa rožok dostane na pult, minie sa energia na poliach, v sušiarňach, mliekarňach, pekárňach aj chladiarňach. Potravinársky sektor má na svedomí vyše 20 percent svetových emisií skleníkových plynov a FAO odhaduje, že produkcia potravín do roku 2050 vzrastie až o 70 percent.
Podstatná časť tejto spotreby pritom nepotrebuje elektrinu, ale teplo s pomerne nízkou teplotou. Luca Guglielmetti, výskumník geotermálnej energie zo Ženevskej univerzity, uvádza konkrétne čísla: sušenie potravín si vyžaduje 40 až 100 °C, pasterizácia mlieka 70 až 100 °C a sterilizácia čosi vyše 105 °C. Presne také teploty vyvierajú zo zeme — 24 hodín denne, nezávisle od počasia aj od cien plynu. Medzinárodná agentúra pre obnoviteľné zdroje IRENA preto venovala geotermálnemu teplu v potravinárstve samostatnú správu.
Od skleníka po sušiareň dreva: každý stupeň geotermálnej energie má svoje využitie
Ktorá teplota sa hodí na čo, zhrnul už v roku 1973 islandský inžinier Baldur Líndal v diagrame, ktorý geotermálny priemysel používa dodnes. Podľa Lindalovho diagramu potrebuje sušenie reziva približne 160 °C, veľkokapacitné sušenie poľnohospodárskych plodín a konzervovanie potravín okolo 140 °C a na sušenie zeleniny či iných organických materiálov stačí zhruba 110 °C. Skleníky sa zaobídu so 60 až 90 °C.
Aj Geofyzikálny ústav SAV potvrdzuje, že vody nad 100 °C postačujú na široké priemyselné využitie, od sušenia ovocia a zeleniny cez rezivo až po spracovanie celulózy. O ôsmich spôsoboch, ako sa dá zemské teplo využiť, sme už písali. Sušiarne a potravinárske prevádzky sú však kapitola, ktorá si zaslúži vlastný príbeh.
Sušiarne v praxi: od indonézskej kukurice po salvádorskú kávu
Ako to vyzerá v reáli, ukazuje geotermálne pole Lahendong na indonézskom ostrove Sulawesi. Odpadovú paru, ktorá by inak unikla bez úžitku, tam presmerovali do sušiarní a sušia v nich čili papričky, kukuricu, vanilku, kôpru aj drevo na výrobu nábytku. Pre miestnych farmárov to znamená úrodu nezávislú od tropických dažďov. A hneď vedľa stojí unikát: jediný závod na svete, ktorý geotermálnou parou vyrába kryštalický palmový cukor.
Podobne v Salvádore pri geotermálnom poli Berlín dehydrujú jablká, banány, kokos či ananás pre miestne komunity a kávu sušia teplom zo 170-stupňovej vody z reinjektážneho potrubia. V Taliansku zasa syráreň odoberá 180 °C horúcu kvapalinu z neďalekej elektrárne pol kilometrovým potrubím. Tým ušetrí 8 až 9 percent výrobných nákladov a 138 ton emisií CO₂ ročne.
Pivo varené dychom zeme
Vráťme sa do Hveragerði. Mikropivovar Ölverk tam od roku 2017 varí pivo vďaka priamemu napojeniu na mestskú parnú sieť. „Para k nám prúdi pri 150 stupňoch a ohrieva vodu, jačmeň, chmeľ aj kvasnice,“ opisuje spoluzakladateľ Elvar Þrastarson. Pivovarníctvo je pre geotermál ako stvorené: väčšina tepla vo varni sa podľa analýzy asociácie Geothermal Rising pohybuje medzi 50 a 80 °C, špičky pri varení mladiny tesne nad 100 °C.
Ölverk pritom nie je sám. Toskánsky pivovar Vapori di Birra, o ktorom sme už písali, svoju úsporu vyčíslil presne: geotermálna para mu nahradí 3,3 kubíka zemného plynu na každý hektoliter piva.
A čo slovenské potravinárstvo?
Slovensko má 31 geotermálnych oblastí pokrývajúcich tretinu územia a prvú časť tohto príbehu už žije. Geotermálne teplo vykuruje skleníky, v ktorých dozrievajú slovenské paradajky, a v Podhájskej či Topoľníkoch funguje kaskádové využitie: tá istá voda najprv kúri, potom ohrieva skleníky a nakoniec bazény.
Druhá kapitola, spracovanie, však u nás ostáva nenapísaná. Sušenie ovocia, obilia či reziva, pasterizácia, sterilizácia: nič z toho zatiaľ slovenské geotermálne teplo nerobí. Pritom na sušenie potravín stačia podľa Guglielmettiho teploty od 40 °C, teda hlboko pod nárokmi elektrární. Pre menšie potravinárske či drevárske prevádzky v hydrotermálnych oblastiach je to otvorená príležitosť a ďalšia sa črtá pri plánovaných geotermálnych parkoch, ktoré počítajú so zostatkovým teplom pre poľnohospodársku výrobu na desiatkach hektárov.
Pivo, chlieb, cukor, syr aj stavebné rezivo, všade tam, kde výroba potrebuje teplo, ho vie dodať Zem. Svet už ukázal, že to funguje a že sa to oplatí. Slovensko má horúcu vodu pod nohami; ostáva k nej priložiť sušiarne a varne.
Comments are closed.